Korene názvu
Prvé známe
osídlenie územia dnešných Mojmíroviec siaha do
obdobia Veľkomoravskej ríše. Prvý názov sídla
Ilmyr mu dali bresty, ktoré tu v tom čase rástli.
Brestové lesy sa tiahli od severu na východ. V
staroslovienčine znamenal Ilm brest a myr obec alebo
svet (brestový svet). Podľa neho sa usudzuje, že
obyvatelia sa zaoberali ťažbou a spracovaním
brestu. Prvá písomná zmienka o obci Ilmyr
pochádza z roku 1156. Ostrihomský arcibiskup
Martirius uviedol v jednej listine (adresovanej
kanonikom diecézy) názov farskej obce Ýlmer. Z
listiny vylýva, že v obci bola fara a obec
odvádzala pravidelné desiatkové poplatky na
základe vôle kráľa Gejzu II. Súčasne sa
používali aj odvodené názvy obce ako Ilmeer,
Ilmer, Ilmyr, Ilmur, terra in Ilmer, Ilmar, Irmell,
Urmil, Urmel. Názov obce Ilmer sa nachádza aj v
listine z 8. februára 1245, z ktorej vyplýva, že
uhorský kráľ Béla IV. saruje za zásluhy v boji
proti Tatárom v roku 1241-42 Štefanovi z Ilmera
majetky. Jeho syn, Ján z Ilmera, sa stal kaločským
arcibiskupom a patrí preto k najvýznamnejším
rodákom obce. Arcibiskup Ján z Ilmera Kaločský
korunoval českého kráľoviča Václava III. za
uhorského kráľa Ladislava V. Osobne mu položil
svätoštefánsku korunu na hlavu. Neskôr sa názov
na celé stáročia ustálil na: Urmín. Počas
Uhorského kráľovstva a Rakúsko-Uhorského
mocnárstva sa v oficiálnych dokumentoch používala
aj maďarská verzia Ürmény.
Víno a
výsady
Z
roku 1290 pochádza historický písomný záznam o
neuradení poplatkov obyvateľmi obce za vývoz vína
do Ostrihomu. Čo je nielen ďalším dôkazom
dávnej histórie obce, ale aj dôkazom o tom, že
už vtedy sa tu dorábalo víno a dokonca sa
predávalo až do sídelného mesta, čo svedčí o
veľkom význame tejto vinohradnícej obce v 13.
storočí.
Ostrihomský arcibiskupský úrad si urmínskych
vinohradníkov v roku 1315 zaviazal listinou, ktorá
im ukladala povinnosť dodávať arcibiskupskému
úradu víno na najvýznamenjšie kresťanské
sviatky - Veľkú noc a Vianoce. Okrem toho obec
dodávala úradu aj kapúny a vajcia.
V tomto období mal Urmín štatút mesta s
niektorými výsadami, ktoré nemali ani oveľa
väčšie a v súčasnosti známejšie mestá.
Urmín mohol usporiadavať trhy a jarmoky, mal právo
vlastniť bitúnok a dokonca vlastný pivovar. V
Budapešti existovala urmínska vináreň, kde
urmínsky vinohradníci dovážali víno v
špeciálne označených sudoch. Mestečko vtedy
dostalo vlastné pečatidlo, kde sa po prvýkrát
objavuje symbolika, ktorá sa dnes nachádza v erbe:
viničný list a dva strapce hrozna.
V roku 1406 stál na území obce kostol svätého
Štefana Prvomučeníka. Pôvodný starý kostol bol
v tureckých vojnách zničený a v roku 1713
zrúcaný.
Hrozby a vojny
V
15. storočí ohrozovali Uhorsko husitské vojská. V
nepokojnýách časoch bol neistý život aj v
Urmíne. Ďalšie nebezpečenstvo hrozilo od Turkov.
Po prehratej bitke pri Moháči turecké vojská
zabrali časť juhozápadného Slovenska a v Nových
Zámkoch sa opevnili. Blízkosť tureckého vojska
znamenala na dlhé obdobie veľkú hrozbu pre život
v Urmíne. Hranice Osmanskej ríše tvoril pravý
breh potoka Cedroň (Cabajský potok), Ľavý breh
patril Uhorsku. Urmín sa stal nechtiac pohraničnou
obcou. Vypálený bol v roku 1530, 1572 a 1601.
Pravidelné nájazdy Turkov značne oslabili obec,
veľa obyvateľov bolo odvlečených a predaných na
trhu s otrokmi. Bohatší jednotlivci mali možnosť
sa z otroctva vyplatiť. Zo strachu pred dobyvateľmi
si naši predkovia stavali podzemné chodby, ktoré
spájali jednotlivé usadlosti. Chodby ústili
severne od obce v oblasti karolských vinohradov.
Dodnes zostali v podzemí jamy, ktoré sa čas od
času prepadávajú. Neskôr si v nich ľudia robili
obilné jamy alebo pivnice na víno.
Aby boli obyvatelia lepšie chránení a nemuseli
zaliezať pod zem ako krti, zriadil panovník v obci
kasárne so stálou vojenskou posádkou, ktorá
odrážala nájazdy. Po Turkoch prišla ďalšia
rana, ktorá preriedila obyvateľstvo, morové
epidémie.
Hunyady
prichádza
V
17. storočí sa prvýkrát objavuje v súvislosti s
Urmínom meno Hunyady (používa sa aj prepis
Huňady). V období po ukončení tureckých vojen sa
do pôvodných obydlí začali vracať utečenci,
ktorí tvorili pôvodné predvojnové obyvateľstvo,
ale s nimi prišlo aj mnoho novousadlíkov. Prvými
Hunyadyovcami, ktorí prišli do obce, boli v roku
1675 Ondrej a Ladislav. Zaoberali sa
poľnohospodárstvom a rozširovaním majetkov sa
onedlho stali najbohatšou rodinou v dedine.
V roku 1698 získala obec znovu trhové práva a
opäť sa pozdvihla hospodárska úroveň. Okrem
zemepánskej rodiny Hunyadyovcov tu žili aj rodiny:
Práznovský, Piešťanský, Urményi, Hančok,
Rudňanský, Farkaš, Bošáni a Grasalkovič. Okrem
zemepánov žili v Urmíne sedliaci, remeselníci,
kupci, želiari, dvaja kňazi a dvaja úradníci.
6. marca 1694 sa v Urmíne narodil barón Anton I.
Grassalkovich (používa sa aj prepis Grasalkovič).
Jeho otec Ján bol správcom na Beckovom hrade. Anton
Grassalkovich bol uhorským aristokratom
chorvátskeho pôvodu. Preslávil sa ako radca
Uhorskej kráľovskej komory a dôverník Márie
Terézie. Okrem mnohých iných stavieb dal postaviť
barokový palác v Bratislave, dnešný prezidentský
palác (nazývaný aj Grasalkovičov palác) a
organizoval barokovú prestavbu Bratislavského
hradu. Získal vysoké vyznamenania - stal sa
barónom, grófom a udelili mu Veľkríž Rádu sv.
Štefana.
.Z
roku 1715 sa dochoval záznam, že v obci boli
vinohrady s celkovou rozlohou 67 kopáčov a v roku
1720 už 76 kopáčov. Pritom jeden kopáč je
plocha, ktorú jeden človek okope za jeden deň, čo
je asi 3,52 ára.
Jedným z najvýznamnejších rokov v histórii obce
bol rok 1721, keď si dal Imrich Hunyady postaviť
veľký kaštieľ v barokovom slohu (neskôr po
požiari bol prestavaný v kasicistickom slohu).
Súčasťou kaštieľa bola malá botanická
záhrada, veľký park a žrebčín. V ďalšom
storočí sa park stal najvýznamnejším v Hornom
Uhorsku, so širokou škálou exotických stromov,
krovín a rastlín.
Na čele mestskej správy stál richtár, prísažný
a notár. Pre vinohrady bol richtár, ktorého volali
pereg. V rámci trhového práva malo mestečko
dovolené konať 6 lichvacích a 6 výkladných
jarmokov na rínku.
Kone a dostihy
Skutočnou
pýchou Hunyadyovcov bol žrebčín. 19. mája 1814
sa konali v Urmíne najstaršie konské dosihy v
strednej Európe. Dostihy boli organizované na
majetku grófa Józsefa Hunyadyho, ktorý sa venoval
chovu arabských teplokrvníkov, podľa moderných
pravidiel vypracovaných zakladateľmi turfu -
Angličanmi.
Najznámejším koňom z urmínskeho chovu (v čase
jeho najvačšieho rozmachu mal vyše dvesto koní -
arabských, lipických, španielskych a anglických
plnokrvníkov a polokrvníkov, ktoré sa zapriahali
do kočiarov alebo sa na dostihovej dráhe
pripravovali na športové účely) bol Tajár
(1811-1830), ktorý prvý ročník pretekov aj
vyhral.
Pochádzal z Egypta odkiaľ ho Hunyady odkúpil od
bohatého šejka.
Dráha bola vybudovaná medzi Poľným Kesovom a
Veľkou Dolinou v dĺžke 2 600 m na pozemkoch rodiny
Hunyadyových. Popularita pretekov každým rokom
stúpala, zatiaľ čo na prvom ročníku bolo 2000
divákov, na treťom ročníku v roku 1816 bolo na
pretekoch prítomných už okolo 40 000 divákov,
medzi nimi viacerí arcivojvodovia - členovia
cisárskej rodiny. V uvedenom období sa konali aj
distančné preteky, ktoré mali dve etapy:
Budapešť-Urmín, Urmín-Viedeň. Popularita a
veľkosť podujatia napokon zapríčinili jeho
premiestnenie bližšie k cisárskemu dvoru, v roku
1892 najprv do Bratislavy a neskôr do Budapešti.
Veľa urmínskych odchovancov vyhralo v 19. storočí
najvýznamnejšie dostihy v Budapešti, Viedni,
Bratislave, Hamburgu a Berlíne, a to aj tzv.
klasické (2000 Guineas, 1000 Guineas, Derby, Oaks a
Saint Legér), pričom syn Józsefa Hunyadyho,
József ml., v tých časoch patril medzi vedúce
osobnosti rakúsko-uhorského a aj európskeho turfu.
Kostra Tajára je v súčasnosti uložená vo
veterinárnom múzeu vo Viedni. Chov koní v Urmíne
zanikol v roku 1914. Pri príležitosti 180.
výročia najstarších dostihov bola v roku 1994
vydaná známka, zobrazujúca pretekára s koňom.
Novovek a
zmeny
V
roku 1824 vznikla na území obce kaplnka sv. Urbana.
Na Morave a západnom Slovensku je patrónom vinárov
svätý Urban, ktorý býva zobrazovaný s hroznom v
rukách. Svätý Urban sa počas prenasledovania
kresťanov skrýval vo vinohradoch a tak sa stal
patrónom vinohradníkov.
Rok 1848 priniesol zrušenie poddanstva. Gróf
Hunyady dal v roku 1857 odvodniť systémom kanálov
lúky a mokrade, čím vznikla ďalšia úrodná
pôda. V roku 1852 bola zriadená v budove zemianksej
kúrie pošta. V roku 1866 bol v dedine telegraf a v
roku 1895 prvý telefón. Telefónne spojenie bolo
zavedené na všetky grófske majere.
V roku 1880 bola zriadená dokonca meteorologická
stanica. Na prelome 19. a 20. storočia dal
Šuriansky cukrovar postaviť do urmínskeho chotára
úzkokoľajnú železnicu.
V roku 1910 posledný mužský potomok rodiny Hunyady
predal celé panstvo aj s kaštieľom cukrovaru v
Šuranoch. V roku 1911 bola vybudovaná kultúrna
sála, v ktorej mládež usporiadavala divadlá,
zábavy a slávnosti. Neskôr sa začali premietaľ
nemé filmy a časom aj zvukové. Staré kino sa na
tento účel používalo až do roku 1991. V roku
1914 - 1918 zúri svetová vojna, mnoho mladých
urminčanov sa nevrátilo, alebo zostalo dlho po
vojne v ruskom zajatí. Po prvej svetovej vojne je
majetok zabavený a zordrobený.
