Roky
povojnové
Po vzniku
nového štátu - Československa - sa začína v
roku 1919 učiť na obecnej škole v rodnom jazyku,
po slovensky. Zákon o pozemkovej reforme dal pôdu
do rúka ak bezzemkom, z ktorých sa tak stali
maloroľníci s výmerou od jedného do troch
hektárov (výnimočne aj päť hektárov). Zvlášť
zvýhodňovaní boli novoprišelci, takzvaní
kolonisti, čo vyvolávalo nevôľu medzi
starousadlíkmi. Najmä chudobnejší sa cítili
znevýhodňovaní vo svojej vlastnej obci. V roku
1927 začala v Urmíne elektrifikácia. V tridsiatych
rokoch sa svetová hospodárska kríza dostala aj do
urmínskeho chotára a veľa maloroľníkov, ale aj
stredných roľníkov a remeselníkov je postihnutá
nemilosrdnými exekúciami majetkov. Pribúda
dedinskej chudoby a nezamestnaných, ktorí sú
odkázaní na podporu.
Po skončení hospodárskej krízy vypukla druhá
svetová vojna. Keď 14. marca 1939 vznikol
Slovenský štát, Urmín sa zase stal pohraničnou
obcou ako v čase tureckej okupácie. Po Viedenskej
arbitráži získalo Maďarsko územie osídlené
maďarsky hovoriacim obyvateľstvom a štátna
hranica prebiehala medzi Urmínom a Brančom.
V roku 1941 vznikla Obecná produkčná pálenica,
ktorá funguje aj v súčasnosti. Okrem vína, tak
pribudli aj tvrdšie nápoje, ktoré sú často
pálené práve z hroznových výliskov. Najskôr sa
hrozno vylistuje, aby sa získal mušt pre výrobu
vína a zvyšok sa po prekvasení na cukre dá
využiť práve v pálenici.
Na Zelený štvrtok - 29. marca 1945 - opustili
nemeckí vojaci dedinu. Smerom od Štefanovičovej
prichádzala Červená armáda. Kaštieľ slúžil
cez vojnu na rôzne účely - najskôr nemeckému
vojsku ako privilegované väzenie, po oslobodení tu
boli prechodne zriadené kasárne našich vojakov a
po odchode vojakov sa v kaštieli zriadili byty pre
učiteľov, ordinácia pre lekárov a pohostinstvo.
V roku 1948 sa obec Urmín premenovala na
Mojmírovce, podľa kniežaťa Mojmíra I., ktorý
zjednotil moravské a nitrianske kniežatstvo a
vládol Veľkomoravskej ríši.
Vidiecky
socializmus
V
období po druhej svetovej vojne sa pod život obce
podpísali dejiny násilného združstevňovania,
rozpad pôvodného hospodárenia malých roľníkov a
tradičného dorábania vína. Ich miesto zaujala
poľnohospodárska veľkovýroba realizovaná
Jednotným roľníckym družstvom, JRD Mojmírovce.
Malé poľnohospodárske družstvá mali všetky
okolité obce. V rámci procesu združovania a
vytvárania veľkých celkov boli 19. decembra 1972
zlúčené družstvá JRD Mojmírovce, JRD ČSSP
Poľný Kesov, JRD Štefanovičová a JRD Veľká
Dolina.
V budovateľskom období socializmu sa v obci
postavilo viacero dôležitých stavieb: Zdravotné
stredisko, Nákupné stredisko, Základná škola,
Materská škola, Pošta, Komunálne služby, Objekty
družstva, Jasle, Dom smútku. Vybudovali sa pevné
asfaltové komunikácie, obecný vodovod a
kanalizácia. Obec bola plynofikovaná.
Od roku 1953, po interiérovej rekonštrukcii sa
budova kaštieľa stala na určité obdobie
základnou dväťročnou školou a od konca
šesťdesiatych rokov už len chátrala. V roku 1974
sa kaštieľ stal majetkom spotrebných družstiev na
Slovensku a po rozsiahlej rekonštrukcii je sídlom
Vzdelávacieho inštitútu COOP, a.s. a Kaštieľa
s.r.o.
Moderná éra
Po
roku 1989 prinieslo slobodné podnikanie množstvo
nových príležitostí. Na pôde obce začali
pôsobiť nové spoločnosti ako napríklad:
Družstevný vzdelávací ústav, mäsospracujúca
firma Tauris Nitria, Poľnohospodárske družstvo,
pekáreň, zámočníctvo, krajčírska dielňa alebo
stolárska dielňa. V PD Mojmírovce sa obnovila
výroba ušľachtilých vín. Výrobou vína v
realtívne malom objeme (cca 1500 hl) sa zaraďuje k
malým prevádzkam, čo umožňuje sústrediť sa na
kvalitu. Vznikajú tu vína s prívlastkom, z odrôd
spomeňme aspoň: svätovavrinecké, rulandské
biele, veltlínske zelené, frankovka modrá, rizlink
vlašský aj rýnsky, alibernet, rulandské modré,
tramín červený a cabernet savignon. Zatiaľčo
výroba vína pred rokom 1989 bola zameraná len na
víno sudové a väčšina hrozna z viníc na rozlohe
cca 150 ha sa predávala ďalším spracovateľom, v
novom trhovom prostredí vznikla aj nová koncepcia.
Družstvo prestalo z jedného dňa na druhý
vyrábať sudové vína a sústredilo sa výhradne na
akostné vína a akostné vína s prívlastkom. Dnes
je PD Mojmírovce jeden z „vinárskych tigrov“
nitrianskej vinohradníckej oblasti.
V roku 1992 bol zaregistrovaný podnik Tauris Nitria,
ktorý sa zameriava na výrobu trvanlivých tepelne
opracovaných aj tepelne neopracovaných mäsových
výrobkov. Tauris v Mojmírovciach vyrába vyše 24
druhov salámových výrobkov ako napríklad: Nitran,
Pribina, Malokarpatská, Cedroň, Ponitran,
Zoborská, Vysočina, Golem, Strážovská alebo
Gombasecká saláma.
Pri kaplnke sv. Urbana vznikol Ateliér pri Kaplnke.
V ateliéri tvoria výtvarníci: Edita Žilíková a
Sergej Janajev komorné plastiky a reliéfy z dreva,
interiérové a exteriérové doplnky, úžitkové
predmety a výtvarné drevené hračky,
vychádzajúce z ľudových tradícií.
Kaštieľ dnes funguje ako plnohodnotné ubytovacie
zariadenie. Poskytuje aj športové vyžitie na
tenisových kurtoch, v bazéne či strelnici. Park
okolo kaštieľa bol v ostatnom čase vynovený a
sprístupnený verejnosti. Historická fontána
opäť funguje a medzi stromami môžete nájsť
drevené plastiky. Zrekonštruované bolo aj
futbalové ihrisko a ostatné športoviská.
Rekonštrukciou prechádza aj základná škola.
V rámci fondov Európskej únie boli realizované
opravy miestnych komunikácií, opravené alebo
nanovo vybudované boli aj chodníky pre peších.
Súčasťou boli aj úpravy a vybudovanie okolia
artézskych studní, ktoré poskytujú pitnú
dojčenskú vodu obyvateľom obce už po stáročia.
Voda z artézskych studní vyviera z veľkých hĺbok
a na povrch sa dostáva vlastnou silou prameňa. V
súčasnosti sa v Mojmírovciach nachádzajú dva
verejnosti sprístupnené pramene.
Súčasné Mojmírovce žijú aj oživovaním
obecných tradícií. Zvyčajné sú slávnosti
stavania mája, Obecné slávnosti a tradičné hody.
Bez muziky niet zábavy a preto už od roku 1883
jestvuje v obci dychová hudba, ktorá sa dnes
nazýva Mojmírovská kapela.
